Hospic Milosrdných sestier v Trenčíne
MAPA stránok o Hospici Milosrdných sestier >>>
Služba chorým ako DAR
Svätý Otec Benedikt XVI. vo svojom posolstve k 15. svetovému dňu chorých píše: „Cirkev sa opäť zahľadí na trpiacich, pričom svoju pozornosť upriami na nevyliečiteľne chorých, z ktorých mnohí zomierajú v dôsledku svojej choroby v terminálnom štádiu."
Práve týmto chorým už vyše roka slúži aj Hospic Milosrdných sestier v Trenčíne. V jeho zatiaľ nie veľkej Kronike nájdeme napísané aj slová: „Vďaka za Vašu pôrodnicu pre večnosť!" „Pôrodnica pre večnosť" - naozaj už mnohí naši bratia a sestry na tomto mieste prekročili prah večnosti a narodili sa pre večný život. Vždy je pre mňa veľkým darom, keď môžem stráviť niekoľko hodín pri lôžku chorých, keď môžeme spoločne spoznávať zmysel utrpenia a vzájomne sa povzbudiť.
Mnohí ľudia nemajú predstavu, čo hospic je, kým sa sami na mieste činu nestretnú s jeho činnosťou. Tak to vyjadrila vo svojom vianočnom pozdrave, ktorý prišiel do hospicu aj mladá Veronika: „Blížia sa Vianoce a ja si pripomínam, ako som pred rokom chodila na návštevu za svojím dedkom práve k Vám. Neviem, ale s týmto obdobím sa mi už asi navždy bude spájať aj obdobie, ktoré som strávila v hospici pri dedkovi. Boli to chvíle pre mňa zvláštne. Na jednej strane bolestivé, no na druhej strane šťastné, pretože som mohla stráviť posledné dni pri milovanom človeku práve v takom prostredí, aké bolo a je u Vás. A viem i to, že aj dedko sa u Vás cítil lepšie. Priznám sa, že môj prvý pocit, keď som sa dozvedela, kde bude dedko umiestnený, nebol pozitívny, nakoľko som patrila k tým, ktorí si o hospici myslia, že je to miesto, kam chodia ľudia už len zomrieť. Tým, že som chodila za dedkom častejšie (Veronika navštevovala svojho dedka skoro každé ráno, skôr ako šla do práce), pochopila som, čo to je a o čom to je. Som rada, že som Vás spoznala i preto, že veľakrát sa Vám podarilo na mojej tvári vyčariť úsmev."
Ako vnímajú prostredie hospicu tí, ktorí tam strávia niekoľko dní či mesiacov ako pacienti? Mnohí to už nevládzu vyjadriť slovami, ale miesto toho hovorí ich úsmev, slza, ktorá steká po ubolenej tvári alebo stisk ruky, ktorým vyjadria vďaku za to, že v týchto rozhodujúcich chvíľach života nie sú sami, že ich sprevádza niekto, kto ich má rád.
Pani Boženka patrí k tým, ktorí prišli do hospicu medzi prvými. Uplynul už rok a ona ešte stále leží na svojom lôžku. Nevyliečiteľná choroba zasiahla aj jej zrak. Telesné oči vidia iba tmu, ale otvoril sa jej duchovný zrak. Po rokoch hľadania našla Pána a stretla sa s jeho milosrdenstvom. Po chvíľke váhania sa rozhovorila:
„Čo mi dáva silu niesť toto ťažké utrpenie? Sú to jedine modlitby. Nič iné len modlitby. Kým som bola zdravá pozerala som na chorých s veľkou ľútosťou. Mnohí ani nevedia, na koho sa obrátiť, kde hľadať pomoc. Moja choroba sa začala už pred viacerými rokmi. Bola som niekoľkokrát operovaná, potom nasledovali rozličné spôsoby liečby, aj rádioterapeutická... Až napokon som sa dostala do hospicu. Je to veľmi ťažké, pretože nič nevidím a už nemôžem ani chodiť. Cítim sa tu však veľmi dobre. Stretávam sa tu s veľkou ochotou a dobrou opaterou. Pre ťažko chorých je to veľmi potrebné. Povzbudí ich to a dodá potrebnú silu. Starostlivosť, s ktorou sa tu stretávame nám dodáva kus nádeje.
Je tu aj kaplnka. Každý, kto chce môže ísť v sobotu popoludní na svätú omšu. Dá sa to aj na vozíku dokonca aj s posteľou. Sme radi, že tu chodieva kňaz nielen odslúžiť svätú omšu, ale prichádza aj k nášmu lôžku. Porozpráva sa s nami, vypočuje nás, poradí v ťažkostiach, môžeme sa vyspovedať. Naozaj veľmi sa zaujíma o nás, o náš život.
Modlievam sa nielen sama, ale keď sú niektorí pacienti, ktorí môžu prejsť z izby na izbu, tak sa tu stretneme, najčastejšie o pätnástej hodine, aby sme sa modlili aj spoločne. Niekedy dokonca aj spievame. Taký „vedúci" tejto modlitbovej skupiny je náš Jožko. On nás usmerňuje a vedie. Najradšej sa modlím ruženec, aj ruženec k Božiemu milosrdenstvu. Predtým som ani nevedela, že niečo také je. Je to naozaj pekná modlitba. Naše modlitby a utrpenia obetujeme aj za ťažko chorých, za tých, ktorí sú ešte ťažšie chorí ako sme my, za našich kňazov, za vedenie hospicu, za tých, ktorí sa o nás starajú, aj za duše v očistci..."
Vynikajúce je aj to, že tu kedykoľvek môžeme mať návštevu. Človek, ktorý je ťažko chorý zatúži po tých svojich. Chce ich mať blízko seba. Rodinné zväzky sa nedajú prerušiť.
Myslím si, že by malo byť takýchto zariadení viac, aby každý, kto to potrebuje mohol mať túto možnosť."
Odišla som od jej lôžka s vďakou za jej život a za utrpenie, ktoré sa snaží prijať a obetovať. O chvíľu si ma dala ešte raz zavolať. „Ešte som zabudla na niečo veľmi dôležité. Chcem sa poďakovať všetkým dobrovoľníkom, ktorí tu prichádzajú niekoľkokrát do týždňa, aby tu s nami strávili aj niekoľko hodín. Venujú nám svoj vzácny čas. Vypočujú nás i informujú o tom, čo sa deje vo svete. Nech im to Pán odmení".
Od chvíle, keď do hospicu boli prijatí prví pacienti im s veľkou ochotou poskytuje svoju kňazskú službu miestny pán dekan spolu s kaplánmi pôsobiacimi vo farnosti. Po svojej kňazskej vysviacke k nim pribudol redemptorista, páter Martin. Pán ho na túto službu pripravoval určite už vtedy, keď študoval na zdravotnej škole. Vtedy mladý študent možno ešte ani netušil, že raz bude rehoľníkom, kňazom, ktorý bude stáť pri lôžku chorých a zomierajúcich. Ako vníma svoju službu po niekoľkých mesiacoch?
„Myslím si, že každý je na niečo iné. Poznám niektorých kňazov, ktorí hovoria, že nemôžu pracovať so starými, chorými a zomierajúcimi, pretože ich to dosť deprimuje. U mňa je to tak, že zažívam skôr povzbudenie, ako by ma to nejako ubíjalo. Ďakujem Pánu Bohu, že ma vybral práve na túto službu."
Na otázku, čo je pre neho doteraz takým najväčším zážitkom, vydal naozaj pekné svedectvo. „Tých zážitkov je veľa. Jednoznačne si myslím, že na jednej strane to vyzerá tak, že takáto služba je veľmi neperspektívna, hlavne, keď hovoríme o hospici. Starostlivosť o ľudí, ktorí sú v konečnom štádiu života je z hľadiska dnešného sveta akoby neefektívna. Na prvý pohľad sa zdá, že je to nanič. Na druhej strane sa tu však odohráva to, čo je najreálnejšie v našom živote, pretože tu už odpadajú tie veci, ktoré nás v živote rozptyľujú a ukazujú nám na množstvo smerov. Tu sa človek koncentruje naozaj na to, čo je podstatné. Každý z nás sa raz bude musieť pokoriť pred majestátom smrti. Je dobré, že existuje miesto, kde človeku pomôžu prijať nádej. Inakšie sa prichádza k tajomstvu smrti s nádejou ako keď tam niekto prichádza v zúfalstve. Najväčším zážitkom pre mňa je Božie milosrdenstvo, ktoré je nevyspytateľné. Stáva sa mi, či už v hospici alebo v nemocnici, že ľudia sa zmierujú s Bohom po živote, ktorý bol skazený, alebo aspoň nie dobrý. Je až neuveriteľné, že Boh dáva naozaj v poslednej chvíli takú amnestiu! Stalo sa mi, že som bol zaopatrovať človeka, ktorý nebol od sobáša na svätej spovedi. Svoj život, dalo by sa povedať, v podstate len tak prehajdákal, aj s alkoholom... Zrazu v tej chvíli dostal také vedomie Božej prítomnosti, taký dar ľútosti, že sám som bol z toho veľmi prekvapený. Čo bolo pre mňa najsilnejšie, keď som mu dal sväté prijímanie, poďakoval mi a v tej sekunde mi v náručí zomrel. Vtedy som si uvedomil, že skutočne nás niekedy do Božieho kráľovstva predchádzajú ľudia, o ktorých by sme to ani nečakali. Naozaj tým najväčším zážitkom pre mňa je Božie milosrdenstvo, ktoré je absolútne nepochopiteľné.
To, že ja za niekým prídem a vyspovedám ho, to je už len taký oficiálny akt. V pozadí toho sa už predtým muselo niečo udiať. Ten človek sa musel otvoriť, a za tým stoja obety a modlitby ľudí, o ktorých ja vôbec ani neviem. Cezo mňa, cez moju kňazskú službu, sa do srdca chorého vyleje Božia milosť. Je to veľká vec byť dennodenne s pacientmi, modliť sa za nich a s nimi."
Veľkosť a nepochopiteľnosť Božieho milosrdenstva sa prejavila v týchto dňoch aj v prípade muža, s ktorým som sa stretla pri svojej návšteve hospicu. Chvíľu síce sedel na stoličke, ale bolo vidieť, že je veľmi slabý. Prihovorila som sa mu. Prišiel len v predchádzajúci deň. Vysvitlo, že sme skoro rovesníci. Dnes som veľmi rada, že som mala dosť času, aby som sa pri ňom zastavila a vypočula si aspoň v skratke jeho životný príbeh. Pán Milan prešiel vo svojom živote naozaj ťažkými skúškami a ako sám priznal, často blúdil a nekonal správne. Asi nikdy nezabudnem na jeho veľké modré oči plné úzkosti, ktorými sa na mňa pozrel a perami vyslovil to, čo prežíval vo svojom srdci: „Sestrička, bojím sa! Čo bude so mnou, keď zomriem, veď som žil naozaj všelijako?! Môže mi Boh odpustiť to, čo som urobil?" Povedala som mu aspoň pár slov o veľkosti Kristovej lásky, ktorá sa prejavila aj vtedy, keď odpustil kajúcemu lotrovi na kríži. „Pán Milan, Boh je aj dnes milosrdný, nebojte sa, ak naozaj ľutujete to, čo ste urobili vo svojom živote zle, ak poprosíte Boha o odpustenie, on vám odpustí." Upokojil sa a pokračoval v rozprávaní o tom, čo prežil za posledný rok. Nahromadilo sa viac diagnóz a pre toho, ktorý stratil svoj pozemský domov sa domovom stala nemocnica. Vystriedal ich niekoľko a ostali mu na nich pekné spomienky. Potešilo ma, keď povedal: „Ani si neviete predstaviť, čo to pre mňa znamenalo, keď som mohol ísť do nemocničnej kaplnky, ak nie na svätú omšu, aspoň sa pomodliť." Rozlúčili sme sa s prísľubom, že sa budem nielen ja, ale aj moje spolusestry v našej veľkej komunite za neho modliť. Netušila som, že už o dva dni príde správa, že pán Milan už nie je bezdomovcom, ale má nový Domov. Pred smrťou mal možnosť aj v prijatí sviatostí zakúsiť Božie milosrdenstvo. Stretol sa s ľuďmi, ktorí sa ho ujali naozaj ako milovaného brata. Nemyslel už na seba, veľmi pozorne a vďačne vnímal i tú najmenšiu službu.
Stáva sa, že stav pacienta sa upraví natoľko, že sa môže opäť vrátiť domov medzi svojich. Jednou z takýchto pacientov je aj pani Eva, ktorá po prepustení z hospicu pri návšteve spolupacientky napísala do Kroniky: „Zo srdca Vám všetkým ďakujem, že ste ma vedeli odpútať od mojej beznádeje, ktorú som hlavne na začiatku pociťovala a hlavne za to, že ste ma prinavrátili do života. Vaše srdcia sú bezpečným prístavom pre všetkých, ktorých zasiahla búrka života."
Poznajú naši chorí zmysel utrpenia, alebo ho aspoň hľadajú? „Zoči voči tým najväčším ťažkostiam by asi nikto z nás nemal odvahu povedať - viem, čo znamená utrpenie - pretože je tu otázka, kto z nás toľko trpel, aby mohol o utrpení hovoriť", povedal páter Martin a pokračoval: „Podľa mňa, Boh musí dať na tú jednotlivú chvíľu, na tie ťažkosti, ktoré na človeka prídu, svoju osobitnú milosť. V podstate to vnímam tak, že mnohí ľudia, ktorí tu prichádzajú, pred tým, ako to na nich doľahlo, ani nejako o utrpení nerozmýšľali. Keď sa snažíme prežívať svoj život s Kristom, tak ani nemusíme neustále myslieť na to, ako budeme trpieť, ako by sme to zvládli?! V tej situácii, v ktorej sme dnes, s tou vierou, ktorú máme teraz, by sme to utrpenie nezvládli. My k tomu rastieme a verím, že Kristus nás posilní, aby sme to raz, keď príde utrpenie zvládli. Pán Ježiš nežil neustále v strachu, čo bude, ale odovzdával sa Otcovi."
Do spirituality hospicu patrí aj to, že tu nejde len o pacienta samotného, ale aj o celú jeho rodinu. Vystupuje tu práve tento sociálny aspekt, ktorý často chýba v iných zariadeniach. Úlohou hospicu je teda stáť aj pri príbuzných, ktorí prichádzajú k lôžku svojich blízkych, aby ich sprevádzali svojou prítomnosťou i modlitbou v ich ťažkej chorobe, ale aj pri tých, ktorí svojich drahých už odprevadili do večnosti.
Čo o tom hovorí páter Martin? „Postoj príbuzných k utrpeniu ich blízkych je rôzny. Pohybuje sa od nádeje až k tomu, že ľudia sa toho boja. Niektorí príbuzní si myslia, že tu tých ľudí prehovárajú, že sa ich tu niekto snaží získať nasilu do Cirkvi. Nie je to tak. Utrpenie nás pritlačí do takej situácei, že my musíme nájsť odpoveď na základnú otázku - na čo to všetko je? Mnohokrát práve cez utrpenie aj tí ľudia, ktorí by sa predtým na nič také nepýtali odrazu hľadajú odpovede na tieto dôležité otázky. Často ich v tom nepoznávajú ani ich najbližší."
Raz za štvrťrok sa v hospici slávi svätá omša, ktorá je obetovaná za tých, ktorí zomreli v predchádzajúcich troch mesiacoch. Na túto svätú omšu sú pozvaní aj príbuzní a známi týchto zosnulých. Je to stretnutie naplnené nádejou, modlitbami a spomienkami.
Rehoľné sestry, ktoré pracujú v tomto zariadení vnímajú svoju službu ako dar, ktorý dostali od Pána. Oslovila som aspoň dve z nich.
Sestra Gertrúda: Som rada, že môžem vykonávať túto službu. Stále som túžila pracovať pri zomierajúcich. Pán mi to naozaj splnil. Ani som si nemyslela, že to urobí tak rýchlo. Aj pri tých najobyčajnejších službách nám Pán posiela niečo, čím nás posilní a dá nám radosť z toho, že smieme slúžiť. Napriek tomu, že je toho niekedy dosť veľa, že som unavená, stále sú tu momenty, ktoré to všetko prežiaria.
Sestra Damiána: Uvedomujem si, že kríž je neoddeliteľnou súčasťou života každého človeka. V tejto službe môžem niesť kríž spolu s chorými. Spolu s nimi môžem prežívať ich utrpenie a to je cesta k Slnku. Cesta, ktorá nám otvára nielen oči, ale aj srdce. Aj keď spejeme k telesnému koncu, je to cesta plná nádeje, cesta nekonečného Božieho milosrdenstva a Božej lásky. Za ten čas, ktorý som v hospici, vnímam obrovské Božie milosrdenstvo, ktoré sa vylieva najmä na tých, ktorí to v mnohom nemajú ešte celkom jasné, ktorí nemajú vysporiadané nielen otázky týkajúce sa viery a vzťahu k Bohu, ale aj ohľadom vzťahu k blížnym. Pán dáva veľkú milosť. Aj tí najťažší pacienti sa aspoň na chvíľu tak preberú, že sú schopní prijať Božie milosrdenstvo, ktoré sa im ponúka vo sviatostiach. Veľmi intenzívne vnímam, že Boh nikomu neodníma túto šancu. Každému z nás dáva čas, aby sme dali do poriadku to, čo ešte nemáme „vyrovnané" medzi ním aj blížnymi. Túži, aby sme boli s ním po celú večnosť.
Pri lôžku chorých i na kolenách v adoračnej kaplnke môžeme stretnúť aj muža v bielom, ktorý zanechal svoje pôvodné zamestnanie, aby počas dlhodobej stáže slúžil chorým. Spočiatku mal obavu, či to všetko zvládne. Jozef nikdy predtým nič takého nerobil. Prácu so železom vymenil za prácu s chorými bratmi a sestrami. Dôveruje Bohu a Nepoškvrnenej, že túto službu zvládne. Je zaujímavé počúvať jeho svedectvá.
Hneď zo začiatku sme sa schádzali na izbe u pani Boženky, aby sme sa spoločne modlili. Jedného dňa som po modlitbe ruženca pridal aj modlitbu chvály, ku ktorej sa pridali aj choré. Počul som slová vyrieknuté so slzami v očiach, ktoré ma prekvapili: „Chválim ťa, Pane Ježišu, za tento kríž, ktorý si mi poslal, ale chválim ťa aj za to, že si pri mne a že si ma nenechal samú." Vtedy som cítil, že ja som chorý a nie ony. Ďakoval som Bohu za tieto choré sestry. Neľutujem, že som prijal toto Božie pozvanie. Našiel som tu zmysel svojho života. Veď život bez lásky a služby by nemal zmysel.
Z príležitosti prvého výročia otvorenia prevádzky Hospicu Milosrdných sestier a domova dôchodcov Jób navštívil 2. decembra 2006 toto zariadenie aj nitriansky diecézny biskup Viliam Judák, aby slávením svätej omše poďakoval Bohu za jeho doterajšiu pomoc a požehnanie a zároveň vyprosoval potrebné dary milosti pre chorých i pre tých, ktorí im slúžia. Do Kroniky napísal: „Z príležitosti 1. výročia prevádzky žičím a vyprosujem Božie požehnanie. Vyjadrujem vďaku pánu riaditeľovi, komunite sestier a zamestnancom i dobrodincom".
Pred začatím tohto diela sme sa obrátili aj na vás, naši chorí a trpiaci, a prosili sme vás o pomoc pri uskutočňovaní tohoto diela. Dnes sa vám chceme poďakovať za každú vašu modlitbu, obetu, prácu dobrovoľníkov aj za vaše finančné dary. Pamätajte aj naďalej na toto dielo, aby podľa slov nášho Svätého Otca tí, ktorí sa aktívne venujú službe chorým, s pomocou Márie, Uzdravenia chorých, vydávali účinné svedectvo o láske a starostlivosti Boha, nášho Otca.
Článok pripravila: sestra M. Alžbeta Lukasová
Služba a kontemplácia Božej tváre
Deň, ktorý mi ostane navždy hlboko v srdci...
Bol prvý piatok v mesiaci. Práve tieto dni bývajú v hospici dosť náročné. Chystala som sa na duchovné cvičenia, ale dopoludnia som mala ešte službu. Šla som do nej s akýmsi zvláštnym strachom a otázkou, čo ma dnes čaká. Vnímala som to ako prvé tajomstvo bolestného ruženca.
Polohovali sme pacientov. Mali sme tu jednu pacientku, ktorá bola vo veľmi vážnom stave. Keď sme ju otočili nabok a videla som jej chrbát, pripadalo mi to, ako by to bol chrbát zbičovaného Ježiša a ja som popri svojej službe mohla kontemplovať druhé tajomstvo bolestného ruženca.
V tento deň sme mali mať príjem nového pacienta. Priviezli nám pána, ktorý pri vystupovaní zo sanitky spadol a poranil si hlavu. Keď som ho utierala vnímala som jeho hlavu tak, ako by to bola hlava Pána Ježiša ovenčená tŕním. Ja som ju vo svoje službe blížnemu smela utrieť od krvi.
Ďalšia pacientka sa sama vybrala na WC a pri tom spadla. Počuli sme krik, tak sme sa pri nej zbehli. Naša lekárka sa bála, aby nemala niečo zlomené. Rozhodlo sa, že ju v plachte opatrne dáme na posteľ, do ktorej by však bolo potrebné najprv dať nejakú dosku. Kde tu však vziať dosku, ktorá by bola vhodná do postele? Napadlo nás, že v miestnosti pre stážistov je posteľ, ktorá má kovovú konštrukciu, na ktorej je doska. Vybrala som sa teda z prízemia do podkrovia pre dosku. Ako som ju niesla, uvedomila som si, že nesiem kríž, tak ako Pán Ježiš.
Do toho sa ozval náš dlhodobý stážista Jožko: „Počkaj, ja ti s tým pomôžem!" A v mojom vnútri sa vynorilo: „Pane Ježišu, ešte si mi dokonca poslal aj Šimona z Cyrény."
Dosku sme vložili do postele a opatrne sme na ňu položili pacientku. A ja som mala možnosť kontemplovať Krista pribitého na kríž.
Na záver služby som potrebovala zájsť o poschodie vyššie, do domova dôchodcov, kde sme pred niekoľkými dňami preložili pacientku, ktorej zdravotný stav sa stabilizoval. Vošla som k nej na izbu. Práve zomierala. Určite to nebola náhoda že, hoci som mala službu v hospici, mohla som v domove dôchodcov v tejto žene vidieť zomierajúceho Krista.
Obyčajný, všedný deň naplnený službou blížnemu sa pre mňa stal veľkým darom, v ktorom mi Boh dal milosť tak úžasne kontemplovať tajomstvá bolestného ruženca, dokonca ešte aj presne v poradí, ako o nich rozjímame v ruženci.