... keby radosť nadnášala, tak sa vznášam :)
Moja cesta k povolaniu sa začala rodiť v čase, keď som mala najviac povinností. Bolo to koncom februára/začiatkom marca 2009 medzi dvoma štátnicami - jedny za sebou, druhé pred sebou. K tomu ešte vrcholil čas písania diplomovej práce a aby toho nebolo málo, začala som učiť na základnej škole. Na začiatku teda nebola túžba po rehoľnom živote, ale niečo iné (v podstate súvisiace so životom v reholi). V tomto čase som cítila, že si potrebujem oddýchnuť a akoby nadýchnuť sa zhlboka na to, čo ma čaká. Ale necítila som potrebu bežného oddychu doma, kam som prichádzala z internátu. Túžila som po tichu, úplnom tichu. Bolo to zvláštne, pretože nikdy dovtedy som po tichu tak nebažila. Pán moju potrebu krátko na to naplnil. Dostala som ponuku ísť na chatu lazaristov do Jasenoviec. Mali sa tam konať duchovné cvičenia pre 18-ročných chlapcov a moja spolubývajúca z internátu ma vzala so sebou, lebo vedela, že sa mi to hodí. Dostala som izbičku hneď vedľa kaplnky, 2x2 m, jedna posteľ, okno a malá polička. Úplne ideálne miesto na oddych. Strávila som teda 3 nádherné dni v tichu, s Pánom.
Kontakt so sestrami som v tom čase nemala žiadny, resp. minimálny. Poznala som sa akurát so sr. Rudolfou (spoznali sme sa na pôde Katolíckej univerzity v Ružomberku, na katedre hudby). Občas som sa pristihla, ako v hlave „skloňujem" slovo rehoľa, ale tú myšlienku som hneď zahnala. Potom prišiel čas, keď som začala intenzívne študovať životopis sv. Vincenta a hlavne webovú stránku sestier Satmárok, a to do takej miery, že som presne vedela, ktorá sestra je v ktorej komunite :) Obdobie od februára do júna 2009 môžem charakterizovať ako obdobie prvej eufórie, nadšenia. Bol to čas, keď som aj napriek tomu, že mi všetok čas zaberali intenzívne prípravy na ďalšie štátnice, líhala i vstávala s myšlienkou na kláštor. Štátnice i promócie skončili, všetok stres a napätie opadlo a zdalo sa, že s príchodom domom na letné prázdniny opadlo i moje rehoľné nadšenie. No nie na dlho. V septembri 2010 ma opäť privítala moja milovaná Ruža stolistá (tak nazval nebohý prof. Vaško Ružomberok) a moje nadšenie sa opäť vrátilo. Tentokrát som sa s mojou túžbou už zverila sr. Rudolfe. Čas od septembra do decembra 2010 bol však iný. K túžbe sa prikradli i pochybnosti a boje. Bojovala som hlavne s jednou vecou - či to, po čom túžim, nie je len môj výmysel. Boli iní ľudia, o ktorých som si myslela, že sú povolanejší a dokonalejší ako ja. Nepokoj, ktorý mi prinášali chvíle, kedy som si bola istá a vzápätí nie, nepochádzal od Pána. Pán ma skúšal a Zlý pokúšal. V mesiacoch bojov som však našla spovedníka, dp. Rastislava Adamka, ktorý mi pomohol z týchto bojov výjsť jednoduchými ale účinnými radami - odovzdávať všetko Pánovi, modliť sa za poznanie Jeho plánu so mnou a skúmať svoje vnútro. Ovocie jeho vedenia nedalo na seba dlho čakať. Bolo to 13. decembra 2009, cestovala som po víkende znovu do Ružomberka. Už po niekoľkýkrát som si čítala dielko Panenstvo od Raniera Cantalamessu. Jeho myšlienky mi znovu a znovu doslova vyrážali dych (v dobrom). A potom to prišlo - moment, kedy som prvýkrát spravila vedomé rozhodnutie - ÁNO, idem do rehole. To, čo nasledovalo potom by som iba prirovnala - keby radosť nadnášala, tak sa vznášam pri strope kupé vlaku (vzhľadom na to, že som bola vo vlaku). Obdobie po tom bolo nádherné. Pokoj, radosť a pri myšlienke na kláštor som sa veľakrát pristihla, ako sa usmievam. Aj naďalej som čítala, modlila sa a ak aj prišiel nejaký-ten nepokoj alebo vnútorná otázka, snažila som sa to prežívať v pokoji. Po Vianociach som o svojom rozhodnutí povedala mojej dôverníčke z vysokoškolských rokov, Martuške Benejovej. V apríli, presne 22. nasledovalo oznámenie spovedníkovi a sr. Rudolfe. Pokoj a radosť, ktoré som dovtedy prežívala, sa znásobili. 
Nasledovalo oznámenie rodičom, koniec školského roka a v auguste 2010 túžobne očakávané sťahovanie k sestrám do komunity v Ružomberku.
Na tejto mojej ceste som nesmierne vďačná, že mi Pán poslal do cesty úžasných ľudí, pri ktorých som mohla dozrievať a slobodne sa rozhodnúť pre rehoľný život. Som vďačná sr. Rudolfe za mnohé plodné rozhovory, môjmu spovedníkovi za jeho citlivé vedenie a mnohým ďalším ľuďom za krásne svedectvo života.
Janka Hadryová
Keď Vám dá Láska znamenie, nasledujte ju aj keď jej cesty sú strmé... (K. Gibran)
S radosťou v srdci Vám oznamujem, že 17. septembra 2011 o 10.30 hod. v Kostole sv. Bartolomeja vo Vrícku príjmem rehoľné rúcho v Kongregácii Milosrdných sestier sv. Vincenta - Satmárok. Jana Hadryová
Formácia - kandidatúra (postulát) >>>
Pri slávnostnej sv. omši, ktorá sa konala vo Vrícku dňa 17. 9. 2011 prijala Janka Hadryová rehoľné rúcho Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta - Satmárok a nové rehoľné meno: sestra Mária Terézia. Jej rehoľnou patrónkou sa stala bl. Matka Tereza z Kalkaty. Blahoželáme ✿
|
... keď mi Láska dala znamenie, nasledujem ju aj keď jej cesty sú strmé ... |
Svätý Duchu, láska vyliata do sŕdc, ... daj jej milosť ukazovať ľuďom dobrotu a ľudskosť nášho Spasiteľa Ježiša Krista. |
... rodičia v sprievode sestier vovádzajú svoju dcéru do chrámu ... |
|
Janka, príjmi rehoľné rúcho ako znak tvojho zasvätenia sa Ježišovi Kristovi. Nech Ti slúži k osobnému posväteniu a k dobru blížnych... |
✿ s.M.Ignácia (generálna predstavená) .... ✿s.M.Terézia .... ✿s.M.Pavla (provinciálna predstavená)
|
Jana Hadryová, odteraz sa v Kongregácii Milosrdných sestier sv. Vincenta - Satmárok budeš volať sestra Mária Terézia |
