Kandidatúra - postulát
Katka Kamenská zo Zvolena
...moja cesta hľadania povolania...
Myslím, že moja cesta hľadania svojho povolania bola dosť krivoľaká; ale pekne poporiadku.
Narodila som sa do početnej rodinky, kde sa rodičia snažili viesť deti k viere. Takto som sa časom okrem iného dostala aj k čítaniu rôznych životopisov svätých. Čítala som najmä o Dominikovi Sáviovi, Terezke z Lisieux a neskôr o pátrovi Piovi. A práve aj cez poznávanie ich životov sa ma Pán začal dotýkať a „kuť svoje plány". Keď som mala asi 14 rokov, pri čítaní si knihy o pátrovi Piovi ma veľmi oslovila jedna stať a ja som začala rozmýšľať o tom, že Pán si možno aj mňa volá do svojej služby v zasvätenom živote. No nezaoberala som sa tým veľmi, ani som s nikým o tom nehovorila. No v mojom vnútri tlela túžba po poznávaní a oddanosti Bohu.
Nikdy som neprišla do priameho kontaktu s nejakými rehoľnými sestrami, ani som ich nevyhľadávala, a ani som nemala odvahu nejakú osloviť. No „otočila som sa" za každým rehoľným rúchom na ulici a vždy ma potešilo a aj vyvolalo vo mne otáznik, keď som videla rehoľníčku.
Keďže som čítala o sv. Terézii z Lisieux, ktorá bola karmelitánka, začali sa mi v mojich snoch stávať blízke práve karmelitánky a svoj „budúci rehoľný život" som videla v Karmeli. Všetky tieto túžby boli však len kdesi hlboko skryté v mojom srdci. Vedela som o nich, no nerobila som nič preto, aby som si ujasnila, čo chcem, s vedomím, že na to ešte neprišiel čas. Teraz si s úsmevom spomínam na časy, keď som bola zaľúbená a modlila som sa: „Nuž dobre, Pane, keď ma nechceš, ja sa vydám." Ale On to zariadil inak.
Roky plynuli a ja som pomaly dozrievala viac a viac. Zlomové obdobia rozhodovania začali nastávať až keď som mala 20-21 rokov. Študovala som na vysokej škole, kde som okrem iných mala jednu spriaznenú dušu - kamarátku, s ktorou sme si veľmi dobre rozumeli a pomáhali sme si aj vo viere. Po nejakom čase sme sa zdôverili, že obidve uvažujeme o zasvätenom živote. Ona mala svoj cieľ už jasný - Karmel. Ja ešte nie. Po 3 rokoch nášho štúdia odišla, a teraz je z nej veselá karmelitánka. Mne ešte ostávali 2 roky, kým skončím školu. Keď som už vedela, kedy odchádza, začala som si uvedomovať, že aj ja by som sa už mohla rozhýbať a začať reálne konať. Začala som hľadať kňaza, ktorý by bol dosť skúsený na to, aby mi pomohol pri rozhodovaní sa, usmernil ma, ako mám skúmať, či mám povolanie k zasvätenému životu alebo nie. Dostala som sa k nemu ako slepé kura k zrnu, i keď nemôžem tvrdiť, že to bolo ľahké a bezbolestné. Pán Boh má naozaj svojské spôsoby, no „Jeho skladačky" vždy presne zapadajú.
Veľmi rýchlo som sa rozhodla, že prázdninovú návštevu mojej kamarátky v Karmeli využijem aj na to, aby som tam mohla chvíľu pobudnúť a „rozhodnúť sa". Viacero zistení ma priviedlo k jasnej odpovedi: „Karmel - nie, kontemplatívna rehoľa - nie." Spokojná, že jednu odpoveď už mám, som sa z návštevy vrátila.
Spokojnosť však netrvala dlho. Po rozume mi začalo chodiť milión dôvodov, prečo by som nemala ísť cestou zasväteného života. S Božou pomocou som toto obdobie, ktoré trvalo rok, prebojovala. Nevedela som, ktorým smerom sa pohnúť, tak som sa rozhodla, že ďalšie prázdniny, keď budem musieť absolvovať prax v nemocnici, využijem na to, aby som ju odpracovala s nejakými sestričkami. Aby som ich mohla trochu „okuknúť". A tak som začala zháňať kontakty na nejaké rehoľné sestry - zdravotníčky. Vedela som, že sú v susednom meste, no nevedela som presne, ktoré. Tak som sa skúsila spýtať nášho p. farára, ktorý to tam trochu poznal. No a ako to celé dopadlo? Kontakt na sestričky v susednom meste som získala, ale aj ... práve, keď som prišla na faru, bola tam na návšteve nejaká rehoľná sestra. Zoznámili sme sa, zistila som, že tiež pracuje v zdravotníctve ... slovo dalo slovo a ona veľmi ochotne začala vybavovať, či by som mohla praxovať v zariadení so sestričkami, kde pracovala i ona. Podarilo sa. Tak som napokon mala 2 kontakty. Využila som ten, ktorý bol pre mňa výhodnejší - t.j. pracovisko bolo bližšie. A tak som určitý čas trávila so sestrami Satmárkami - na pracovisku a trošku v komunite. V priebehu nasledujúceho roka, keď som zároveň končila školu, som ostala s nimi v kontakte... a zvažovala, hľadala a bojovala ... opäť milión dôvodov, prečo ta neisť ... napokon som tu a Boh ma pevne drží za ruku. A ja čakám, čo si „vymyslí" ďalej.
...Katka sa 5. júna 2007 vrátila domov...