kandidátka Lucia Jurčová

Moja cesta do rehole.

Pred dvoma rokmi by ma vôbec nenapadlo, že sa ocitnem v reholi. Nemala som ani poňatia ako to tam vlastne chodí. Myslela som si, že sestričky len kľačia na kolenách a modlia sa. A nie je to tak...

Možno 2-krát ma napadla myšlienka o vstupe do rehole - na strednej škole, ale postupom času som na to zabudla. No Pán Boh nikdy nezabúda.

Nastal rok 2003 a s ním i púť Rodiny Nepoškvrnenej do Lurd. Dokonca ani tu sa nedialo nič zvláštne. Ani tu ma nenapadla myšlienka vstúpiť do rehole, ale po sestričkách som pokukovala. Možno to bude práve Mária, ktorá mi poslala do cesty dve sestričky, ktoré ma nasmerovali a ukázali mi cestu nasledovania Ježiša v reholi.

Na spiatočnej ceste z Lurd som „zaparkovala“ v kupé, kde boli sestričky. Chcela som sa len rozlúčiť, a tu zrazu nastala vážna debata... Možno to Pán Boh tak zariadil, ale zariadil to veľmi dobre. Sestričky vytiahli na mňa akože prihlášku do kandidatúry. Tvárila som sa akože nič sa nedeje, však rozprávajte ďalej, ale nebolo mi všetko „hej“. V tom jedna druhej hovorí: „Sestrička, vytiahni tie prihlášky do kandidatúry; však si zobrala aj naviac, pre každý prípad. Veď to sa nemusí vypisovať v kancelárii, vypíšeme to aj vo vlaku. Lucka príde už len s vecami...“ Nebolo mi viac treba, už ma oblievala horúčka, ale držala som sa statočne: ticho – ako pena. V duchu som si pomyslela – keby som nemusela vystúpiť z vlaku, nevystúpim; iba ak v kláštore a tam zostanem... no prihlášky už neboli...

Púť sa skončila a ja som mala stále pred očami sestričky Satmárky, Lurdy a chorých na vozíkoch. V noci sny o reholi, cez deň myšlienky o reholi. Nie a nie zabudnúť.

Po dvoch mesiacoch som nepísala sestričkám a potom po mesiaci som prišla „pozrieť“ do rehole. Skoro po týždni pobytu som odchádzala plačky, lebo sa mi nechcelo odísť. Doma som nič nepovedala - že mi rehoľa nedá pokoj, že mi to stále víri v hlave. Stále som váhala: ísť – či neísť; dať sa na túto cestu – či nie? Po dlhšom váhaní, dumaní, poslúchla som Božie volanie, lebo toto povolanie je jedna z najväčších milostí, akú mi mohol Pán Boh dať a ja mu za ňu ďakujem.

Nasledovalo už len jedno: povedať to rodičom. Bála som sa, aká bude reakcia, ale s pomocou Božiu som pozbierala odvahu. Mame som to povedala ako prvej, lebo pred ňou mám viac odvahy ako pred tatom. „Mama, čo by si povedala na to, že chcem ísť do rehole?“ Zo začiatku nepovedala nič, iba oči mala plné sĺz a potom povedala: „Ak to tak cítiš a chceš ísť, dvere máš otvorené.“

Jeden kameň mi spadol zo srdca, ale čo s druhým a oveľa ťažším; ako len túto novinku oznámiť tatovi? Pán Boh mi dal aj na túto skúšku silu. Jednoducho som mu povedala: „Tato, idem do rehole.“ Najprv bolo ticho – 1 minútu, 2 minúty, 3 minúty (tato pozeral totiž televízor) a ja som medzitým sedela na stoličke ako na tŕňoch. Nevedela som, či ma počul, či ma vnímal, ale nemala som chuť pýtať sa to druhý raz. Konečne po 3 minútach prišla odpoveď: „Šak to tam budeš mať horšie ako na vojne, ale keď chceš, tak bež, ja ti nebránim.“

Ja celá natešená, že to tak hladko prebehlo, zobrala som telefón do rúk a hybaj volať sestričkám. Spolu sme sa dohodli, kedy prídem ... už ako kandidátka...

... a dnes som jedna z Ježišových robotníčok, ktorá pomáha na žatve Božieho kráľovstva...

Lucia Jurčová z Vaďoviec  - rehoľné rúcho prijala v r. 2005