Prečo práve Satmárka? Mamina sestra vola Vincentka (KDL), takže charizma sv. Vincenta sa ma dotýkala od detstva. Nechcela som ísť do rehole, kde je príbuzná alebo známy človek. Hlavne kvôli porovnávaniu, prípadne protekcii. Chcela som si to „prejsť" bez toho, aby mi niekto predtým zamietol cestičku. K našim sestrám som chodila na duchovné obnovy, prázdninové akcie. Spolu s kamarátkou sme využívali každú chvíľu, aby sme boli tam. Cítili sme sa pri nich dobre a obidve sme v tejto kongregácii.
Moje rehoľné povolanie je pre mňa dodnes veľkým tajomstvom. Prečo práve ja a nie moje kamarátky? Mala som totiž priateľky, ktoré mali časté kontakty s rehoľnými sestrami a pritom si zvolili manželské povolanie. Ja som sa o rehoľné sestry veľmi nezaujímala. Mala som okolo seba veľa rovesníkov a žila som s túžbou založiť si rodinu, mať dobrého muža, detičky... Bola som dlho presvedčená, že mňa sa rehoľné povolanie netýka. Počas môjho detstva a dospievania sa v našej farnosti vystriedalo viacero kňazov, ktorí ma kladne ovplyvnili. Asi najviac z nich mi pomohol k duchovnému životu vdp. Marko Trochan, t.č. vojenský duchovný. Po maturite som mala ísť so spolužiačkou cez prázdniny na dvojmesačnú stáž do Lúrd vo Francúzsku (známe pútnické miesto). Lenže v deň nástupu som ešte nemala 18 rokov a nespĺňala som dôležitú požiadavku. Práve v tom čase som sa cez moju príbuznú písomne kontaktovala so slovenským kňazom (toho času už zomrelým) žijúcim v Kanade, vdp. Imrichom Fuzym. Keď som mu raz v liste spomenula moju neuskutočnenú stáž v Lurdoch, hneď mi napísal adresu sestier na Slovensku, ktoré pravidelne organizujú púte do Lúrd s postihnutými ľuďmi. Dal mi kontakt na sr. Bernadetu Pánčiovú vo Vrícku, kde sa môžem prihlásiť na púť. Bola som sestry aj navštíviť a na moje prekvapenie som zistila, že sestry nemajú jednotvárny a smutný život, ako to veľakrát vidíme vo filmoch v televízii. I keď som bola stále presvedčená o svojom povolaní k manželstvu, začala som premýšľať, či vážne nemám ísť do rehole. Denne som sa za to intenzívne modlila. V správnom rozhodovaní mi pomohli aj duchovné cvičenia. Dosť dlho som bola na vážkach, až mi raz jedna blízka osoba povedala: „...Kedy konečne pôjdeš do kláštora?" Ešte v ten deň večer som sa rozhodla, že idem. Pamätám sa, že som v tú noc od radosti nemohla zaspať... Poznala som niekoľko reholí, kde som niekedy chodila k sestrám na stretnutia, rekreáciu prostredníctvom mojich kamarátok. Ale ako som spoznala Satmárky, bola som v hĺbke presvedčená, že ak pôjdem do rehole, tak len k nim. A som šťastná a spokojná, že som v tejto rehoľnej rodine... V roku 2000 som zložila doživotné sľuby.