Životopis zakladateľa
Otec biskup Ján Hám
Narodil sa 5. januára 1781 v meste Gyongyosi, dnešnom Maďarsku, ako druhé dieťa chudobného obuvníka Jozefa a Františky, rodenej Pécs.
Hoci bol Ján telesne veľmi slabý, svojou inteligenciou a hlavne úprimnou zbožnosťou prevyšoval ostatných chlapcov v jeho veku. Na otázku, čím sa chce stať, odpovedal: „Lekár duše alebo tela, ako to dobrý Pán Boh bude chcieť." Mnohí ľudia si všimli, že je v kostole ako premenený. Dokázal dlho kľačať a modliť sa tak, že pripomínal anjela na zemi. Pre nedostatok financií však otec rozhodol, že zostane doma ako obuvnícky učeň. Toto rozhodnutie veľmi mrzelo otca františkána Benedikta Lovassyho, ktorý pôsobil v meste a dobre poznal chlapcove túžby. Zašiel preto za Jánovým otcom a prehovoril ho, aby dal chlapca študovať. Ten po počiatočnom odmietaní napokon predsa len súhlasil. Ako 14 - ročný začína Ján študovať na františkánskom gymnáziu v Rožňave, kde 15. augusta 1795 vstupuje do Mariánskej kongregácie a vyslovuje osobné zasvätenie sa Nepoškvrnenej.
Ján pochopil tajomstvo: Nič bez Nepoškvrnenej, všetko s ňou! V Rožňave začal dvojaké štúdium- štúdium vedy a „štúdium Boha". Študoval s ľahkosťou, ba doučoval slabších študentov. Nikomu neodoprel službu, vždy bol k dispozícii. Počas štúdia rozmýšľal, kedy ho príjmu za syna sv. Františka - kedy vstúpi do noviciátu (formácie). Páter Lovassy mu odporučil štúdiu teológie vo svetskom seminári. A tak sa v roku 1798 stáva bohoslovcom seminára v Jágri. Seminár už dávno nemal takéhoto kandidáta na kňazstvo. Ján sa pripravoval na život viditeľného Krista vo svete. Po šesťročnom štúdiu prijíma dňa 17. 3. 1804 kňazskú vysviacku z rúk rožňavského biskupa Františka Szanyho.
Jeho prvé a zároveň aj posledné kaplánske miesto bolo v Pásztó, kde pôsobil len niekoľko mesiacov. So sebou mal iba jednu batožinu- srdce vyhradené, plné pre Boha. Ján spoznáva ľudské slabosti i svoje hranice. Vyzbrojený mocou zhora rozdával novokňazské požehnanie Pászthorčanom a za tri mesiace im bol kňazom i bratom...všetkým! Ján žiaril milosťou a svetlom Ducha Svätého. Prežíval svoje zasvätenie Nepoškvrnenej, ktorá mu bola Matkou i Kráľovnou. Usiloval sa žiť čisto a sväto.
5. 11. 1804 ho jágerský biskup František Fuchs povolal späť do seminára. Stal sa prefektom a profesorom teológie v tamojšom seminári. Seminaristi si obľúbili Jána; učil ich praktickú a základnú čnosť kňaza- pokoru srdca, ktorá najúčinnejšie získava duše. Ján slúžieval svätú omšu spolu so živým Kristom a toto z jeho správania žiarilo. V roku 1817 bol kráľom vymenovaný za jágerského kanonika. Keď dostáva hodnosť kanonika, čoskoro nasleduje i hodnosť rektora seminára a súčasne ho menujú za právnického obhajcu manželských zväzkov pri Svätej Stolici. Čím viac ho povyšujú, tým viac sa znižuje on sám. Z hodností cíti zodpovednosť a pre zodpovednosť poznáva svoju slabosť. Preto ešte vrúcnejšie sa vrhá k Sile a Prameňu, predlžuje svoje adorácie, modlitby, kontemplácie, stáva sa poslucháčom Svätého Ducha a synom Panny Márie. Zriaďuje semináre, starobince.
Ján si vytýčil svoj životný program: šíriť Božiu slávu, dvíhať ju v ľude a súčasne ňou šíriť mravnú čistotu v celej ľudskej spoločnosti. Hovorieval, že so svätým Bohom sa naučíme všetku dobrotu, ktorá je tak potrebná pre denný styk s ľuďmi. Skutkami milosrdenstva, ktoré sa prejavovali v dobročinnosti Jána, inteligenciou, ale najviac životom Ježišovho kňaza, získaval si Ján čoraz viac sympatie nielen medzi chudobou, sirotami, ale i v kruhoch viedenského dvora.
Po tom, ako František I. previedol značné reformy a v Uhorsku rozdelil rozsiahlu jágerskú diecézu na menšie biskupstvá - košické a satmárske, pápež Pius VII. pridelil tieto biskupstvá, spolu so spišským a rožňavským, novoutvorenej jágerskej provincii. A keď 25. 5. 1827 zomrel satmársky biskup Florián Kovács, cisár František I. vymenoval na biskupský stolec jágerského kanonika Jána Háma. Vymenovanie potvrdil behom roka pápež Lev XII. Vysvätený bol 16. 3. 1828 v Jágri arcibiskupom Jánom Ladislavom Pyrkerom a po vysviacke mal Ján prejsť do Satu Mare. Biskupský stolec obsadil 15. 4. 1828.
Tichosť a pokoru nedostal Ján do vena so životom; tvrdo musel o ňu bojovať a denným tréningom ju držiavať. Sám sa priznal, že od prirodzenosti bol veľmi citlivý, prchký a náklonný k hnevu. No nikdy a nik ho nestretol zlostného, mrzutého, nespokojného. Ján bol mužom pôstu, bdenia i modlitby. Keď ho hľadali mimo úradných hodín, vždy ho našli v kaplnke alebo kostole. Problémy diecézy riešil na kolenách v hlbokej adorácii so svojím Majstrom vo svätostánku.Stal sa pastierom, no predovšetkým starostlivým otcom a sluhom všetkých. Vynikal hlbokou nábožnosťou, pokorou a skromnosťou. Voči sebe bol vždy prísny a strohý, voči druhým mierny a veľmi tichý, prívetivý a láskavý. Stretával sa s božím ľudom denne. Po nástupe Jána Háma do úradu biskupa začali rednúť rady žobrákov, tulákov, mrzákov z ulíc Satmára.
V roku 1828 odovzdal mestu ústav - starobinec (dnes -Dom dôchodcov); neskôr dal vystavať nemocnicu, ktorú v roku 1839 odovzdal Milosrdným bratom z rehole sv. Jána z Boha. Obnovil a zväčšil katedrálu.
Jeho túžbou bolo, aby v diecéze vyrastala čistá a mravne neskazená mládež, v ktorej on videl budúcnosť Cirkvi a sveta. Preto chcel priviesť rehoľníčky, ktoré by s starali o kresťanskú výchovu dievčat. Zároveň chcel zariadiť internátne vyučovanie pre chlapcov a zriadiť diecézny fond pre potreby zostarnutých a chudobných duchovných svojej diecézy. Rozmýšľal ,kde by umiestnil rehoľníčky, odkiaľ ich má vziať. Svätec Paríža, svätec kresťanskej lásky - sv. Vincent de Paul- mu bol vzorom. Často sa k menu obracal so vzdychom: „Svätec kresťanskej lásky, pomôž mi pozdvihnúť Božiu slávu svätosťou detí!" Na takéto prosby Prozreteľnosť nemohla meškať. Jánovi vybrala spoločníka - Michala Leonharda, vojenského biskupa, ktorý chcel vybudovať ústav pre dievčatá z vojenských rodín. Ján napísal list svojim kňazom a prosil o niečo nevídané. Prosil o výber dievčat, ktoré by mali sklon k rehoľnému životu a boli súce zapojiť sa do práce pre Božie kráľovstvo. Jeho budúce sestry mali byť „Milosrdnými sestrami kresťanskej lásky". Prihlásené dievčatá posiela na duchovnú formáciu k rakúskym milosrdným sestrám do Viedne, ktoré mali pravidlá sv. Vincenta de Paul. Každá z nich študovala za učiteľku. Počas ich formácie staval Ján v Satmári kláštor, nemocnicu i školu. Celá stavba stála 250 000. Odkiaľ vzal peniaze? Veľkým dobrodincom bola sama cisárovná Karolína Augusta, ktorá viedla patronát nad sestrami vo Viedni a pod svoju „ochranu" si vzala aj satmárske sestry. Druhým dobrodincom bol sám Ján Hám.
Malé spoločenstvo sestier (7 sestier junioriek, jedna novicka a tri kandidátky) prišlo z Gumpendorfu do Satmáru 29. augusta 1842 aj s pravidlami viedenských sestier (pravidlá sv. Vincenta de Paul). Ich predstavenou sa stala sestra Xavéria Strasserová. Ešte toho istého roku - 8. decembra na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie - šesť sestier slávnostne obnovovalo sľuby, jedna sestra skladala prvé sľuby a tri kandidátky prijali rehoľné rúcho. Tento deň sa stal hlavným sviatkom spoločnosti Za hlavnú patrónku Spoločnosti zvolil Nepoškvrnenú Pannu Máriu a za druhého patróna sv. Vincenta de Paul. Zaviedol úctu k Božskému Srdcu, sv. Jozefovi a anjelom strážnym. Štrnásť rokov dozrievajúci plán sa uskutočnil. Namáhavá práca biskupa Háma sa zavŕšila.
Dňa 1. 7. 1848 mu ministerský radca Antal Korizmics, kanonik Veszprému, oznámil, že ho cisár Ferdinand V. dňa 25. 6. vymenoval za arcibiskupa - primasa so sídlom v Ostrihome. Napriek zdráhaniu sa, Ján bol nútený toto menovanie prijať. Už čoskoro sa ho však vládne orgány usilovali zosadiť. 2. 12. 1848 totiž nastala zmena vo vláde. Cisár Ferdinand V. sa zriekol trónu a na jeho miesto nastúpil 19-ročný František Jozef I. Po potlačení maďarskej revolúcie vtiahlo do Budatínu rakúske vojsko. 20. januára vydal biskup Ján Hám obežník, v ktorom informoval o pravdivej situácii - o vojne, bojoch,... Súčasne všetkých prosil, aby sa jednotili v pokoji, aby nikoho nemali za nepriateľa, ani mladého vladára. Pre tento obežník bol Ján vyhlásený za vlastizradcu, zhabali mu majetok a vydali na neho zatykač. Aj ľud Satmára bol proti biskupovi, chceli ho obesiť. Jána nedostali, ale všetko mu zhabali. Kvôli bezpečnosti musel odcestovať do Viedne, kde našiel útočisko v kláštore otcov kapucínov. 14. 7. 1849 navštívil biskupa ministerský radca a oznámil mu, že ministerstvo vyhlásilo ostrihomské arcibiskupstvo za uprázdnené. Zároveň vyzval Jána Háma, aby podal písomnú rezignáciu. Viedenský dvor sa pokúsil ovplyvniť nuncia Svätej Stolice, ale ten odmietol. O Jánovi sa vyslovil, že je osobou veľmi dobrou a neželá si jeho odstránenie. Neskôr Ján predsa len podáva demisiu. Naďalej sa však zdržoval vo Viedni, a to bolo ostrou výčitkou pre vládu. Ján Hám odchádza z Viedne s kanonikom Ladislavom Bírom do Satmáru dňa 17. septembra, lebo biskupstvo mu ponechali. Dňa 1. 10. 1849 znova zasadol na biskupský stolec. Pri jeho návrate mu šli Satmárčania v ústrety, hoci si myslel, že ho nik čakať nebude. Občania ho vítajú ticho a skromne a hlavne zo srdca. Vedia, kto im chýbal, kto je ich pastierom.
Posledné dva roky by najradšej vymazal zo svojej pamäti. Dva poklady mu ostali - nádej v Boha nestratil a čisté svedomie si zachoval. Miloval Cirkev, lebo ona bola pre neho samým Kristom. Biskup Ján sa teraz znova predstavil ako kňaz- otec; otec, ktorý odpúšťa márnotratnému synovi; ako svätec, ktorý nečaká na odprosenie, ale sám ide v ústrety tým, ktorí padli a hrubo mu ublížili. Ján Hám sa vedome celý život pripravoval na smrť. Posledné dva roky ju prežíval skoro ako stály okamih. Nebolo modlitby, nebolo práce, odpočinku, aby nežil so svojou smrťou. Tým menej sa zaujímal o vonkajší svet. Vyrovnával sa s bolesťou i ponížením, ale jeho zdravie chradlo. Vzpriamená postava dostávala slabší a neistý krok. No Ján Hám nepoznal oddych.
Oddychoval iba pri návštevách svojich sestier. Tie povzbudzoval, aby milovali chudobných. Výraz jeho tváre, pohľad jeho očí horel nádejou: „Pán je blízko..." Blížila sa polnoc. Otec Ján Hám sa cítil horšie a horšie. Kanonik Bíro ho zaopatril sviatosťami zomierajúcich. „Môj dobrý Bože!"- vzdychol si v závane nadzemského šťastia a bez akéhokoľvek zápasu odovzdal svoju veľkú a krásnu dušu Stvoriteľovi.
Zomrel v povesti svätosti 30. 12. 1857, krátko pred polnocou. O jednej hodine po polnoci katedrálny zvon sa rozozvučal smutnou ozvenou: „Satmárčania, stratili ste svojho dobrotivého pastiera, otca!" Každý cítil, že v osobe biskupa Jána Háma odišiel svätec. Hneď po smrti aulisti navrhli, aby bolo jeho telo zabalzamované a oddelené srdce od tela. To veľké a šľachetné srdce si chceli zachovať ako relikviu a darovať tým, ktorých tak veľmi miloval- milosrdným sestrám. Srdce uložili do veľkého a vzácneho relikviára. V sprievode kňazov diecézy ho odprevadili a uložili v kostole Milosrdných sestier, kde je doteraz. Pohrebné obrady sa konali 7. januára 1858. Zabalzamované telo uložili do krypty katedrály.
O sile modlitby biskupa Jána Háma hovoria aj tieto prípady: V roku 1855 „preletela" mestom Satu Mare hrozná správa - vypukla cholera. Jej obeťou sa stal i Jánov tajomník. Keď sa to dozvedel otec biskup, ponáhľal sa hneď k posteli chorého. Povzbudzoval pacienta, aby sa držal. Lekári však vyhlásili jeho stav za beznádejný. Chorý je v poslednom kritickom štádiu choroby a kloní sa k smrti. Otec biskup si kľaká vedľa postele a začína sa vrúcne modliť k svojej Nepoškvrnenej, ktorej sa zasvätil. Pozdravoval ju vrúcne svätým ružencom. Chorý zrazu upadol do agónie. Otec biskup ešte vrúcnejšie prosí najsvätejšiu Pannu. Keď prítomní čakali posledný výdych, chorý urobil hlboký vzdych, otvoril oči a o chvíľu pracoval vedľa svojho otca biskupa.
Podobný prípad sa stal v satmárskom materinci Milosrdných sestier, ktorý založil Ján Hám. Prvá predstavená sestra Xavéria Strasserová zápasila so smrťou, keď prišiel k posteli otec Ján. Sestry plakali i modlili sa, ale nádej hasla. Ich matka unikala a prítomný lekár potvrdil blízku smrť. Biskup Ján sa na minútku sústredil, povedal Majstrovi úprimné slovo a potom? Potom sal umierajúcej znamenie kríža na čelo a celkom spokojne v plnej istote povedal plačúcim: „Vaša predstavená nezomrie!" Sestra Xavéria Strasserová prežila ešte smrť svojho biskupa a zakladateľa.
Čo hovorili o otcovi biskupovi Jánovi Hámovi samotné milosrdné sestry? „Do Satmáru ma uviedol sám otec biskup. Vtedy bol Satmár ako väčšia dedina. Zastali sme pred biskupským domom. Bola to stará rezidencia, dom jednoduchý, skromný. Pán biskup ma prijal s veľkou vľúdnosťou, otcovsky nás všetky požehnal a privítal. Denne nás navštevoval, požehnával, povzbudzoval. Pri každej návšteve pochodil všetky miestnosti v dome. Najviac času strávil pri chorých, ba prispieval aj z vlastnej kuchyne."
„Ján Hám bol opravdivý muž modlitby, ctiteľ Preblahoslavenej Panny Márie. Kto počul jeho slová, nech bol predtým akokoľvek rozžialený, odchádzal uspokojený. O tejto jeho veľkej a hlbokej úcte ku Kráľovnej nebies hovorí aj náš kláštor v Satmári, ktorý dal postaviť na úctu Nepoškvrneného počatia Panny Márie, a preto v ňom nespočetnekrát slúžieval svätú omšu. Kým ži, každý mesiac (podobne ako sv. Vincent) držal konferencie pre sestry a každá mala možnosť pred ním povedať všetko, čo mala na duši, zveriť sa so všetkými starosťami."
Biskup Ján Hám z poníženosti nenapísal konštitúcie pre svoje milosrdné sestry. Prevzal ich z Gumpendorfu, kde sestry mali konštitúcie s duchom sv. Vincenta de Paul. Samotný biskup Ján Hám mal veľa spoločného s týmto svätcom Francúzska. Zvolil ho za druhého patróna Milosrdných sestier.