Život a dielo

Svätý Vincent de Paul

Vincent de Paul sa narodil 24. apríla 1581 v Pouy vo Francúzsku ako tretie zo šiestich detí, v rodine sedliaka, čo ovplyvnilo jeho správanie i konanie. S vekom sa rozvíjal rozhodný temperament, humor, dynamizmus, prirodzený zmysel pre realitu, sedliacka múdrosť...
V roku 1595 začína študovať v Daxe vo františkánskom kláštore a zároveň sa stáva vychovávateľom v dome rodiny de Cometa. O rok neskôr prijíma tonzúru (vyholené miesto na temene hlavy-znak duchovnej osoby) a nižšie svätenia. V nasledujúcom roku začína študovať teológiu na univerzite v Toulouse a Zaragoze. Po roku prijíma svätenia za subdiakona a diakona. V tom istom roku mu zomiera otec Ján a Vincent sa musí vrátiť do rodnej dediny. Aby sa neskôr mohol vrátiť k štúdiu, otvára internát pre študentov. Život učiteľa- študenta bol ťažký. Preto sa Vincent rozhoduje prijať kňazskú vysviacku.
23. septembra 1600 sa stáva kňazom vo veku 19 rokov. Svoje kňazské povolanie prežíval po celý život s opravdivou vrúcnosťou srdca i duše. Bol zbožný, plný viery, nadšenia a horlivosti.
V r. 1605 musel Vincent odcestovať do Marseille. Na spiatočnej ceste loďou po mori upadol do zajatia tureckých pirátov, ktorí ho predali za otroka do Tunisu. Najprv pracoval u jedného rybára, ktorý ho predal starému alchymistovi. Ten si ho veľmi obľúbil a vyjavil mu aj tajomstvá svojho umenia. Po starcovej smrti v r. 1606 sa Vincent dostal do rúk mohamedána, odpadlíka od kresťanstva, ktorý pochádzal z Francúzska. Pri ňom prežíval ťažké chvíle, denne pracoval pod horúcim slnkom. Za Vincentom chodievali dve z troch žien odpadlíka. Jedna z nich spoznala v kresťanstve úžasné a vznešené náboženstvo. Vďaka nej sa odpadlík vrátil späť do Cirkvi a neskôr aj do rodnej vlasti.
V r. 1608 prišiel Vincent de Paul do Paríža, kde prežil necelých 50 rokov.
V r. 1609 sa stal almužníkom kráľovnej Margity de Valois, bývalej manželky kráľa Henricha IV. Cez službu chorým a chudobným pokorne konal dobročinnosť a spoznával Božie cesty. Pozorujeme u neho dve krásne vlastnosti, ktoré sú zriedkavo spojené v jednom človeku: hlboká pokora a dôstojné, až majestátne vystupovanie.
V roku 1610 stretáva jednu z najvynikajúcejších postáv vtedajšej Cirkvi vo Francúzsku- Petra de Bérulle, od vedenie ktorého sa Vincent dostáva. Vincent si začína klásť vyššie ciele; Boh mu vnuká túžbu viesť skutočne duchovný život. O svojom vodcovi neskôr povedal, že je „ jeden z najsvätejších, ktorých som poznal." Vďaka jeho vedeniu začína reformovať svoj život. Neskôr sa Vincent dostáva „pod ochranu" doktora Andreja Duvala, ktorý sa stal jeho spovedníkom a ďalej formoval jeho život.

V tomto období prechádzal Vincent skúškou- jeho dušu zahalil mrak, stal sa neschopným konať úkony viery. No zachoval si presvedčenie, že to všetko je skúška od Boha, ktorý sa nad ním zmiluje a ukončí ju. Zdvojnásobil horlivosť v modlitbe a pokání, venoval sa preukazovaniu milosrdenstva navštevovaním a potešovaním chorých v nemocnici sv. Jána z Boha. Táto skúška trvala dva alebo tri roky. Až vtedy pocítil, že je oslobodený, keď urobil silné a neodvolateľné rozhodnutie - venovať svoj život službe chudobným.

V r. 1612 prišiel do farnosti Clichy na predmestí Paríža. S veľkým nadšením sa začal starať o duchovné potreby farníkov. Nadšene kázal, navštevoval chorých, potešoval utrápených, pomáhal chudobným, napomínal blúdiacich, dodával odvahu malomyseľným. Bol šťastný uprostred ľudu s veľkým srdcom. Dobrý ľud v Clichy sa však netešil dlho z jeho prítomnosti, lebo Vincent na žiadosť kardinála de Berulle čoskoro odišiel z farnosti a stal sa vychovávateľom najstaršieho syna v grófskej rodine Filipa Emanuela de Gondi, generála galejí. Páni de Gondi v ňom videli muža Prozreteľnosti, ktorého im skutočne poslal Boh pre spásu celej rodiny. Túto službu v Paríži a súčasne na vidieku vykonával celé štyri roky. Keď sa Vincent začiatkom roku 1617 nachádzal vo Folleville, na jednom z vidieckych majetkov Gondiovcov, manželka jedného ťažko chorého muža, všeobecne známeho dobrého kresťana, požiadala pána Vincenta, aby ho pripravil na smrť. Vincent ho povzbudil ku generálnej spovedi a chorý odriekal „bolestný ruženec svojich hriechov", ktoré pre hanbu, nevedomosť a z pokrytectva zamlčoval celý život. Po spovedi chorého ovládla neopísateľná radosť. Po troch dňoch zomrel.

V nasledujúcom týždni, 25. januára na sviatok Obrátenia sv. Pavla, kázal v kostole vo Folleville o generálnej spovedi chudobnému ľudu. Kázal jasne a dôrazne, poučoval, strhával. To viedlo k tomu, že ľudia húfne pristupovali k spovedi. Pomôcť mu prišli jezuiti, ale zástup penitentov sa nezmenšoval. Vincent pocítil, že toto je jeho poslanie, že Boh mu určil, aby prinášal evanjelium chudobnému dedinskému ľudu. Pochopil, že jeho povolanie nie je v dome rodiny de Gondi, ale uprostred jednoduchého ľudu.
V roku 1617 opúšťa rodinu de Gondi a stáva sa farárom v Chatillon-les-Dombes, dedinke poznačenej kalvinizmom. Svoju horlivosť nasmeroval k protestantom i katolíkom; kázal, spovedal, napomínal,... až nakoniec obrátil heretikov ku kresťanstvu. Vincenta trápila nielen duchovná bieda dedinského ľudu; zistil totiž, že duchovnú biedu sprevádza aj neznesiteľná materiálna bieda. Zorganizoval preto pravidelnú materiálnu pomoc pre chudobných. V r. 1617 v Châtillon-les-Dombes tak vzniklo prvé z mnohých diel kresťanskej lásky, ktoré potom začali prekvitať všade po jeho stopách. Takto sa zrodili Bratstvá kresťanskej lásky (v súčasnosti je to Medzinárodné združenie spolkov kresťanskej lásky - AIC ).

27.decembra sa vracia späť do Paríža k rodine de Gondi rozhodnutý venovať sa aj záchrane duší chudobných dedinčanov prostredníctvom misií a pomáhať im v ich materiálnej biede zakladaním charitatívnych inštitúcií.

O krátky čas poveril Lujzu de Marillac, dámu šľachtického pôvodu a neskôr spoluzakladateľku Spoločnosti dcér kresťanskej lásky, navštevovaním bratstiev. Panie z vyšších vrstiev spoločnosti, ktoré vykonávali službu chudobným, mali po čase veľké ťažkosti, keďže sa často vyskytovali morové epidémie a bolo treba vykonávať aj tie najnižšie práce. V tejto službe im zabraňovali aj ich manželia, deti alebo rodičia. Namiesto seba posielali do služby chudobným svoje slúžky, ktoré však konali túto prácu s odporom. Preto bolo utvorené spoločenstvo žien, ktoré prevzali vedenie starostlivosti o chorých a starých. Pod vedením Lujzy de Marillac a Vincenta de Paul v r. 1633 vznikla v Paríži Spoločnosť dcér kresťanskej lásky, utvorená z jednoduchých dedinských dievčat (v súčasnosti je to Spoločnosť dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul - DKL).

V rokoch 1618 - 1625 sa venoval misijnej a charitatívnej práci. Okrem toho začal navštevovať aj parížskych galejníkov. Neskôr sa stáva duchovným správcom galejí vo Francúzsku.
V tom čase už Vincent uvažoval o založení Spoločnosti, ktorej poslaním by boli misie- ohlasovanie Božieho slova dedinskému ľudu, kázanie, vyučovanie katechizmu, spovedanie, uzmierovanie, jedným slovom- preukazovanie duchovných služieb ľuďom na vidieku. Založenie sa uskutočnilo v r. 1625 a jej zakladateľmi okrem Vincenta boli v prvom rade Boh, potom pani de Gondi a pán Duval (táto Spoločnosť v súčasnosti existuje pod názvom Misijná spoločnosť sv. Vincenta de Paul - CM ). Okrem duchovnej služby chudobným Vincent sústreďoval pozornosť aj na formáciu dobrých a svätých kňazov- zakladal semináre.

Od roku 1632 býval Vincent vo sv. Lazáre. Všetky svoje podujatia riadil z tohto „kapitánskeho mostíka". Roky 1634 -1653 boli najplodnejšie v jeho živote - všetky spolky a spoločenstvá, ktoré založil, už vykonávali svoju činnosť. Pracoval pre chudobných: zbieral nájdené a opustené deti, ošetroval chorých, ranených, väzňov, vyučoval nevedomých a slúžil všetkým, ktorí sa nachádzali či už v materiálnej, alebo duchovnej biede. Pre neho bol Boh prítomný v modlitbe aj v chudobnom. Keď bolo potrebné zanechať modlitbu a poslúžiť chudobnému, hovorieval, že to znamená „opustiť Boha pre Boha". Svojím hlbokým pohľadom zachytil, že v chudobnom je Ježiš Kristus. Text Sv. písma - evanjelium sv. Matúša 25,31-46 - bol pre neho „svetlom", ktoré mu pomohlo porozumieť mnohým životným udalostiam.

Vincent de Paul žil dlho, a preto bol svedkom odchodu do neba väčšiny svojich priateľov a spolupracovníkov. Na konci roku 1658 a po celý rok 1659 sa zhoršoval jeho zdravotný stav; dalo by sa povedať, že Pán ho chcel definitívne očistiť v ohni bolesti. Stále ho trápila horúčka, vredy na nohách a pretrvávajúca nespavosť. Misionári vedeli, že sa blíži jeho koniec a snažili sa ho oddialiť. Bolesti a čoraz menšia pohyblivosť mu neprekážali normálne vybavovať mnohé veci. Jeho korešpondencia sa dotýkala všetkých dôležitých vecí: pomoc chudobným, povzbudzovanie misionárov a ich vysielanie na Madagaskar, rady superiorom jednotlivých domov, ...Pre sestry a misionárov mával konferencie, na ktorých usmerňoval ich duchovný život i prácu.

V prvých mesiacoch roku 1660 sa Vincentov stav zhoršil. Všetci sa zaujímali o jeho zdravotný stav a prosili ho, aby sa chránil všetkého, čo by skrátilo jeho život. Podvečer v nedeľu 26. septembra prijíma Vincent posledné sviatosti. Po celú noc sa pri ňom striedali jeho duchovní synovia.

Jeho posledným slovom bolo „JEŽIŠ".

Ráno o 4:45, v pondelok 27. septembra 1660 v Paríži, pokojne vydýchol a vydal sa na stretnutie s Bohom chudobných, ktorého nadovšetko miloval.
Vykonal všetko, čo mal v živote vykonať. Nezostalo mu už nič, čo by mal urobiť.

Sv. Vincent nás učí a vyzýva prijímať druhých takých, akí sú a povzbudzuje k vytváraniu ozajstných medziľudských vzťahov. Pobáda nás, aby sme svojou prítomnosťou medzi ľuďmi sprítomňovali Ježiša Krista a jeho lásku k nám.