... zo života sestry M. Ruženy - Marty Múdrej

zomrelé sestry >>>

Sestra M. Ružena, Marta Múdra sa narodila 30. 6. 1953 v Chminianskych Jakubovanoch rodičom Helene a Valentovi. Bola najmladšia zo štyroch súrodencov. Sviatosť krstu prijala 12. 7. 1953.

Už počas ťažkej choroby napísala: „Spomínam si na množstvo udalostí v mojom živote. Už od detstva som bola v priamom ohrození života, no Pán zázračne viedol udalosti tak, že som tu bola." Počas štúdia na Strednej priemyselnej škole elektrotechnickej v Prešove jej duchovný otec sprostredkoval stretnutie so sestričkou Bernadetou v Charitnom domove v Dolnom Smokovci. To bolo jej prvé stretnutie s Kongregáciou Milosrdných sestier sv. Vincentat - Satmárok. Svoje rehoľné povolanie prijímala s vďakou voči Bohu, ako jeho dar. Na Silvestra pri „polnočnej" svätej omši, ktorú slúžil tamojší duchovný otec len za účastí sestier na prelome rokov 1971/1972, prijala spolu s ďalšími kandidátkami rehoľné rúcho, ktoré však musela po slávnosti odložiť. Vtedy ešte nikto netušil, že to bude na tak dlhý čas, až do pádu totality. Sestra Ružena sa vrátila domov dokončiť školu a po maturite 1. 7. 1972 nastúpila do Ústavu sociálnej starostlivosti v Kirti, kde pôsobili naše sestry. Pár mesiacov pracovala ako sanitárka a potom v kancelárii. Po skončení noviciátu 14. 7. 1974 zložila prvé sľuby. Mladšie sestry museli v r. 1973 opustiť ústav a odísť do civilného zamestnania. Ostali tam len staršie sestričky a s. Ružena so s. Elenou, ktoré brali ako civilné zamestnankyne. Sestričky, ktoré postupne odchádzali do dôchodku, nemohli ostať bývať v ústave. Spolu s nimi odišli aj tieto dve mladšie sestry. Nebolo jednoduché nájsť si zamestnanie. Sestrička Ružena najprv pracovala ako upratovačka na chirurgickom odd. v ružomberskej nemocnici a neskôr ako kreslička v Stavoprojekte. Popri práci v zamestnaní pomáhala spolu s ďalšími mladšími sestrami, ktoré žili v civile, starším sestrám v miestnej komunite. Istý čas jej bola zverená služba predstavenej sestrám, ktoré žili roztrúsené po dve-tri v Ružomberku, Dolnom Kubíne a Žiline. Po úprave Konštitúcii v duchu Druhého vatikánskeho koncilu skladali sestry doživotné sľuby po 12 rokoch. Nakoľko došlo k zmene cirkevného práva, v novembri 1984 sme dostali z Ríma súhlas skladať tieto sľuby už po 6 rokoch. Sestrička Ružena prišla s iniciatívou, aby na ich skladanie nemuseli čakať až do najbližšieho 15. augusta, ale mohli ich po potrebnej príprave zložiť už 8. decembra na slávnosť Nepoškvrneného počatia Panny Márie.

Po páde totality sa Kongregácia milosrdných sestier sv. Vincenta - Satmárok stala zriaďovateľom Základnej školy sv. Vincenta a sestrička Ružena tu vykonávala prácu ekonómky. Ako si na ňu spomínajú jej bývalí kolegovia a kolegyne? „Sestrička Ružena pracovala v ZŠ sv. Vincenta od jej samého začiatku, kedy bola založená v r. 1991. Tak ako ku každej úlohe a práci, ktorá jej bola zverená, aj tu sa postavila zodpovedne, s odhodlaním a odvahou jej vlastnou. Bola vždy istotou a zárukou, že všetko sa zvládne a urobí. Jedna jej kolegyňa sa vyjadrila, že keď ona nie je v škole, je to tak, ako by jej chýbala pravá ruka. Neboli to len jej pracovné povinnosti, ktorým sa plne venovala, ale boli to predovšetkým ľudia, s ktorými si vytvorila pekné vzťahy a otvorila im svoje srdce pre ich potreby. Často bola jej kancelária miestom, kde sa k nej mnohí prišli s dôverou poradiť, zdôveriť sa, vyžalovať i potešiť."

Počas dvanástich rokov bola generálnou radkyňou. Podľa slov vtedajšej generálnej predstavenej všetky jej zverené úlohy plnila veľmi spoľahlivo a s oduševnením pre Božie veci. Pomáhala nielen radou, ale aj pohotovou službou pre dobro sestier. Nedala sa znechutiť, ale s jej vlastným elánom sa povzniesla nad ťažkosti a hľadala nadľahčenie a spôsob potešiť.

V r. 2003 bola zvolená za generálnu predstavenú. Mnohé sestry si spomínajú na jej záujem o ich zasvätený život, o ich problémy i radosti aj o ich apoštolát. Snažila sa nájsť si pre nich čas, vypočuť ich i poradiť. Za všetkých, aspoň niekoľko vyjadrení sestier:

Pre mňa bola vždy múdra a milujúca matka, ktorá vedela vypočuť, potešiť a povzbudiť. Verím, že takou pomocníčkou mi ostane i naďalej v nebi.
Na Vianoce mi napísala: „Dnes chcem navštíviť svoju "RODINU", teda aj Teba. Teraz som v duchu so všetkými mne drahými, za ktorých som prosila už celý Advent."
Vždy dokázala stáť i pri každej sestre, ktorá potrebovala pomoc, nikdy neváhala, citlivo vnímala a pomáhala i príbuzným sestier, zvlášť v takých situáciách, v akej sa ocitla aj ona v posledných dvoch mesiacoch - v prežívaní choroby a odchodu do večnosti. Pán jej túto službu bohato odmenil modlitbami, obetami, slúžením i obetovaním sv. omší tých, ktorí ju mali radi. Túto duchovnú podporu si najviac vážila a nevedela si predstaviť, ako by dokázala zvládnuť svoju najväčšiu úlohu v živote, asi jedinú, pred ktorou mala obavy a bázeň - posledné chvíle pozemského života a bezprostredné stretnutie sa so svojím Kráľom.
Nechala mi odkaz zvlášť pre všetky mladšie sestry: „Viac sa modlite."

Chceme jej ešte raz vyjadriť vďaku za to, že práve na jej podnet dal satmársky otec biskup v r. 2007 súhlas k tomu, aby urna so srdcom nášho zakladateľa, božieho služobníka Jána Háma mohla putovať po všetkých komunitách slovenskej provincie.

Každý predstavený je ako zažatá svieca postavená na svietnik. Stačí, že jej svetlo trochu zabliká, či začína hasnúť, že sa svieca trochu nakloní... hneď je to všetkým zjavné. Ani sestrička Ružena nebola bez chýb a nedokonalostí. Preto prosme spoločne Pána, aby vo svojej láske a milosrdenstve doplnil a napravil to, čo ona nedokázala, zanedbala alebo nevládala.

Po uplynutí šesťročného volebného obdobia ju predstavení preložili do maďarskej provincie, do Ostrihomu. V januári 2011 sa opäť vrátila do Ružomberka a nastúpila ako hospodárka do novovzniknutej Materskej školy sv. Lujzy. Bola pričlenená ku komunite sestier v Ružomberku, na Jarnej. Tento dom slúži nielen pre sestry, ale aj pre ich starých a chorých rodičov. „Keď sa popoludní vrátila domov, spolu s ňou sa vrátil ´život a optimizmus.´ Jej pozdrav a slová: ´Už som tu, ako sa máte?´, patrili všetkým v dome, ale zvlášť chorým. Otvorila dvere na izbe a osobne ich pozdravila. Úsmev a slová povzbudenia nikdy nechýbali. Do práce v dome a okolo domu sa nielen zapájala, ale často prvá dala podnet. Tak nás povzbudzovala svojou pracovitosťou a príkladom. Pomáhala slovom i radou. Vždy sme našli u nej pochopenie či pomoc. Materská škola bola jej srdcovou záležitosťou. Keď bolo potrebné, išla do práce aj v sobotu. O tom, že nemyslela len na seba, ale aj na iných, svedčí jeden z mnohých príkladov: V sobotu po oberaní jabĺk v záhrade škôlky išla urobiť poriadok a pozbierala polámané konáriky zo zeme. Povedala: ´V pondelok prídu deti, aby sa neporanili, keď pôjdu vonku.´ O svojich problémoch veľa nehovorila, ani o tých zdravotných. Až vtedy, keď ju silný kašeľ, únava a ťažké dýchanie začali vyčerpávať a prinútili navštíviť lekára." Takto si na ňu spomínajú sestry z tejto komunity.

Svoje spomienky pripájajú aj zamestnanci Materskej školy sv. Lujzy v Ružomberku, kde s. Ružena pracovala: „Sestra Ružena, naša Ruženka, ako sme ju v škôlke volali, bola našou kolegyňou od februára 2011. Pracovala ako ekonómka a hospodárka. Starala sa nielen o materiálne dobro našej škôlky, ale aj o dobro duchovné. Bola našou oporou. Vždy vedela, ako taktne, ale prísne napomenúť deti, rodičov, ale aj nás kolegyne. Každé ráno bola v našej škôlke prvá. Od prvého dňa otvorenia škôlky až po deň, kedy nám povedala správu o svojej vážnej chorobe, ktorá nás veľmi prekvapila a zarmútila, nás vždy vítala s úsmevom. Aj túto správu nám podala s úsmevom na tvári a povzbudením pre nás, aby sme neplakali, že to tak má byť a Pán to tak zariadil. V posledných rozhovoroch s kolegyňami v kancelárii spomenula: ´V poslednej dobe nenachádzam radosť v práci alebo v pozemských veciach. Pýtala som sa Pána Ježiša: Čo to znamená? Veď nie som, Pane Ježišu, ešte až tak pokročilá vekom. Teraz už chápem, že ma postupne pripravoval.´ Ruženka bola jednou z tých, ktorí sa zaslúžili o pokojnú a duchovnú atmosféru v našej škôlke. Bola svedomitá a zodpovedná vo svojej práci. Pre niektorých z nás sa stala bútľavou vŕbou. Celý kolektív materskej školy, rodičia ako aj naše detičky sme Ruženku mali radi a zostane v našich srdciach."

V septembri 2011 sa veľmi výrazne začali prejavovať zdravotné ťažkosti. Už po prvých vyšetreniach bolo jasné, že ide o chorobu, o ktorej zvykneme hovoriť, že je zákerná. Pred odchodom do nemocnice sama požiadala pána dekana o udelenie sviatosti pomazania chorých. Určite nebolo jednoduché vybojovať boj so sebou, prijať Božiu vôľu a povedať svoje „áno". Nestrácala nádej, že sa to môže zlepšiť. Počas svojho pobytu v nemocnici mala možnosť denne prijímať Eucharistiu. Odpoveďou spolusestre na uistenie o modlitbách sestier bola jej vystretá ruka s otvorenou dlaňou obrátenou smerom hore a slová: „Pozri sa, takto ma Pán nesie vo svojej ruke! Vidíš? Takto! Bez neho by som to všetko nezvládla." Bodkou za touto odpoveďou boli dve veľké slzy, ktoré sa skotúľali po jej tvári... Sestry celej provincie i blízki začali deviatnik za jej uzdravenie na príhovor zakladateľa božieho služobníka Jána Háma. Dúfali sme, že Pán vypočuje naše modlitby. Určite ich vypočul, ale „svojím spôsobom". Daroval jej pokoj, vyrovnanosť a tichý prechod na druhý breh života. V posedných dňoch života nemyslela na seba, ale na iných. Keď jej predstavení oznámili, že lekári urobili všetko, čo mohli, odpovedala: „Nikdy som sa vlastne hlbšie nezamýšľala nad tým, prečo je to tak." Na jej žiadosť bola v utorok 15. 11. 2011 prevezená do Hospicu milosrdných sestier v Trenčíne, kde pracujú aj naše sestry. V sobotu popoludní bola slúžená v hospici svätá omša. S. Ružena prosila sestry, aby ju na ňu zaviezli. Pri plnom vedomí bola po dlhšom čase osobne prítomná na svätej omši, prijala živého Krista pod spôsobom chleba a vína. Na slávnosť Krista Kráľa ešte okolo piatej hodiny ráno komunikovala so slúžiacou sestričkou a prosila ju, aby ju ráno nebudili, že si trochu pospí. Už sa viac na tejto zemi neprebudila. Kristus Kráľ si povolal svoju nevestu, aby bola navždy s Ním. V ten deň v našich chrámoch slávnostne zneli slová hymnickej piesne „Ježišu Kráľu, neba i zeme, v kráľovstvo svoje povolaj nás, až dokončíme púť žitia svojho, až sa pominie pozemský čas. Daj, nech k nám príde kráľovstvo tvoje, v ktorom niet bolesti, nijakých bied, kde namiesto sĺz a tône smútku oblaží verných radosti kvet."

Sestrička Ružena nám zanechala riadky, ktoré písala v posledných dňoch svojho pozemského života: „Keď rozmýšľam nad tým, prečo som to nemala také jasné, že mám hľadať pomoc a prakticky som išla neskoro, vychádza mi z toho, že aj tu bol Pán pri mne, aby ma viedol do novej životnej úlohy a poslania. Jednoducho: „ZMENA ŽIVOTNÉHO ŠTÝLU". Zaiste preto od prvého uvedomenia si situácie som mala jedinú myšlienku - šanca na prípravu na VEĽKÉ STRETNUTIE. Už po niekoľkých dňoch, keď som vedela, koľko ľudí sa za mňa modlí a niektorí ma podnecovali, aby som neprestala dôverovať a túžiť slúžiť ďalej, som vnútorne prijala aj túto možnosť - teda, že to neodmietnem, ak to bude chcieť Boh a Pán.

Od mojich milých zo škôlky som pri odchode dostala anjelika, ktorý drží srdce. Pre mňa symbolizuje ich srdcia, ktoré ma majú radi, ale aj všetkých ostatných, ktorí ma mali radi kedykoľvek a pre čokoľvek. Bola by som rada, keby bol upevnený na mieste, kde by prípadne niektorí z nich prišli, aby si ma pripomenuli - aby im bol symbolom mojej lásky a vďačnosti.

Ježišu Kráľu, na príhovor Nepoškvrnenej daruj jej radosť svojho kráľovstva!

Parte >>>

Fotografie

Pohrebné obrady spojené so sv. omšou, ktorú celebroval otec biskup František Tondra, sa konali v Ružomberku dňa 24. 11. 2011 vo farskom kostole sv. Ondreja.